Čo z toho mám JA?

No, fakt neviem, čo ja z toho vlastne mám!!! Celé týždne až mesiace som v pohotovosti, či mi náhodou nedorazí nejaké dožiadanie z ministerstva, celý deň sedím za počítačom a sledujem e-maily s telefónom na uchu. .. A keď to už príde, tak mám niekoľko dní na to, aby som niečo vybavila, niečo dovysvetľovala, či jednoducho  dookola „papierovala“… všetko v terminológii „dead line“ a hlavne preto, lebo si to úradníci žiadajú. A prečo? Aby to naše územie dostalo pár stoviek tisíc EUR na celé programovacie obdobie, aby sme niečo neprepásli, aby sa znova spustil byrokratický kolotoč, aby sme mohli podporiť nejakých tých 150 projektov J…

Ešte jedno nedotiahneme do konca, už je tu ďalšia výzva pre spracovanie podkladov… Hodiny a hodiny som sama v strategickej pohotovosti v pomerne veľkých priestoroch a myslím na svoju komunitu…, ktorá nateraz akosi stíchla. A hlavou mi prelieta…Čo vlastne mám z toho JA?? Prečo to všetko robím?

Tieto otázky ste iste začuli od niekoho, koho ste len tak apriori požiadali o pomoc, pre Vás tak minimálnu, pre druhú stranu, ktorá nevie povedať nie možno i zaťažujúcu…  Sú to dokonca možno Vaše vlastné slová, ktoré z Vás občas vyskočia. Sme EGO(JA)isti… to je známy ekonomický fakt. A preto v tomto kontexte by takto uvažoval bežný pracovník, ktorý by nemal dlhodobo zaplatené za svoju prácu hodnotu, ktorú jeho pracovná pozícia vyžaduje. Takto reagujú bežní ľudia, ktorí vyhodnotia situáciu, že musia urobiť niečo navyše a za to navyše by nedostali adekvátnu protihodnotu.

ALE TAKTO NEUVAŽUJE a ani nemôže uvažovať LÍDER a KOORDINÁTOR. TAKTO NEUVAŽUJE ANI TEN,  kto  je súčasťou tímu, či kolektívu, alebo hoc i malej skupiny, ktorá má spoločný cieľ. A je úplne jedno, či je sa jedná o šport, rodinu, kultúru, zdravotníctvo, školstvo, vidiek, biznis… Mnohí z nás musíme prekonať samých seba a takpovediac ťahať nadčasy, usmievať sa, čakať  na svoju oneskorenú odmenu za vykonanú prácu, občas i zaťať zuby a stotožniť sa s aktuálnym spoločenským systémom.

Ale občas sa zamyslím i nad aktuálnym dianím, čo z toho majú naše zdravotné sestry, či učitelia, ktorí roky čakajú a sú ochotní vzdať sa svojho príjmu, či prísť o všetko, o pracovné miesto, o pohodlie,… a čo tí ďalší, ktorí sa vraj v menšom ozývajú, že tu i oni majú nejaké práva, ale nie je ich dostatočne počuť, lebo ich je pár… (desiatok, stoviek, tisícov…)

NAOZAJ MUSIA??? Nie, vážení, oni nemusia. ONI TO CHCÚ, pretože to nie sú bežní ľudia. Pretože vidia za tým svojim naviac úkonom, naviac prácou, či naviac úsmevom niečo zmysluplnejšie, niečo čo prináša celkový obraz, niečo čo oni vidia, kým iní ešte nie.

Áno, vy znalejší lídri už tušíte, že dnes hovorím o druhom zákone tímovej práce… Je ním zákon celkového obrazu, kde CIEĽ je dôležitejší ako rola.  Títo ľudia totiž vidia za roh, oni vidia viac ako tí ostatní. Nie preto, že majú viac informácií oproti iným. To preto, že získali a  majú nadhľad, oni vedia, že ich rolou síce je byť učiteľ, je byť sestričkou, je byť stavbárom… ale vedia, že oveľa dôležitejšie než rola je CIEĽ, ich vízia, naša vízia ako to má v spoločnosti vyzerať.  A teda čo z toho mám vlastne JA?

No predsa prospech z celkového obrazu, ktorý keď nastane… bude zaujímavý pre všetkých a v (NE)konečnom dôsledku i pre mňa… A v mojej oblasti je tým najdôležitejším cieľom naplniť víziu, ktorú naša MAS LEV prijala za svoju. (AHa)

P.S.: Kto nepostrehol aký je ten prvý zákon tímovej práce, prečítajte si predchádzajúci príspevok s názvom „Osobná vízia a zákony tímovej práce“.

Komentáre